3.12.14

NAOZAJ

 Prestaň! Rozprávaš nezmysly! Ako ti to vôbec zišlo na um!? – pokrútil smutno a vyčítavo hlavou, ani neskrývajúc podráždený podtón, nevedomky zvýšiac hlas.
Bez slova pokrčila plecami, odvrátila zrak bokom, cítila, ako jej slzy stúpajú do očí spolu s horkými kvapkami urazenosti a sebaľútosti. Pozrel na ňu a zrazu sa mu v hlave mihla myšlienka. Myšlienka na želanie, ktoré kedysi vyslovila ona sama a on ho nechal zapadnúť prachom. Prišla chvíľa, keď ten prach sfúkne.
-          Poď ku mne, - povedal už opäť ticho a vystrel  ruku k tomu uzlíku pomysleného nešťastia na gauči oproti.
Vstala a podišla k nemu. Jemne si ju stiahol na kolená.
-          Takto nehovor, - pohladil ju po ramenách, - sú to samé čierne myšlienky, ktorými si len a len ubližuješ. Si moja žena a ja ťa mám rád, a preto ti nedovolím, aby si sama sebe ubližovala. Za to si zaslúžiš akurát tak, aby som ti dal na zadok.
-          Ja viem...  , - šepla.
-          Urobím to hneď teraz. Dostaneš poriadny výprask. Taký ozajstný, otcovský...
Po chrbte jej prebehli zimomriavky a do podbruška vystrelili dva horúce šípy. Doteraz nikdy nevyslovil slovo výprask. Vždy to nejak obišiel. Zmohla sa len na nemé prikývnutie.
-          Ale pamätaj si, povedal som: ozajstný poriadny výprask... Remeňom a na holý zadok...
Mrazenie, stiahnuté hrdlo, kvapka strachu, vzrušenie a pocit, že si to zaslúži. Cítila, že tými svojimi čiernymi myšlienkami, ako to nazval, ubližuje nielen sebe tým, že si stavia falošné domnienky, ale aj jemu, lebo v tej svojej hlavičke do jeho mysle vkladá niečo, čo tam nebolo, nie je a nikdy nebude. Zato bude tento výprask pre ňu trestom, ktorý si sama musí urobiť prísnejším.
-          Nechcem mať možnosť to zastaviť, - povedala ticho, ako odpoveď na vlastné myšlienky, - koniec bude len v tvojich rukách...
-          Súhlasím, - vzdychol, a zrazu si uvedomil, že urobiť to nebude celkom jednoduché, a snažil sa v sebe uživiť to promile hnevu, čo prácne pozmetal kdesi v kútiku duše.
Pevnejšie si ju k sebe pritisol a pobozkal na sluchu. Potom jej jemným tlakom naznačil, aby vstala.
-          Choď si po remeň!
Bez slova a bez zaváhania pomaly odkráčala do spálne. Aj napriek vlastnému napätiu neodolal, aby sa s obdivom nezadíval na jej postavu formovanú tesnými džínami a vysokými podpätkami. Vždy chodila na vysokých podpätkoch. Vstal. Počul zatvoriť dvere na skrini, cinknutie pracky a vzápätí sa zjavila na prahu s jeho širokým koženým opaskom s lisovaným vzorom v rukách.
-          Poď sem!
Nastavil pravú otvorenú dlaň a ona do nej vložila opasok preložený cez poly.
-          Potrestaj ma, - viac jej odčítal z pier ako to počul.
Tlakom ruky na chrbát ju donútil hlboko sa predkloniť. Pozorne ešte raz preložil opasok, čo mu stačilo, aby si sám v hlave bleskovo urovnal myšlienky, ľavačkou si ju pevne pridržal pri boku opretú o hornú časť stehna. Už neváhal a pravou sa rozohnal. Raz, dva razy, tri... a ešte veľa krát, v rýchlom slede za sebou.

Cítila, ako ju pevne drží, zohnutú v páse, s rukami zomknutými pri tele, ako obručou. Bez priestoru na akékoľvek manévrovanie. Ale aj tak jej nechal dosť času, aby precítila vlastnú bezmocnosť pri čakaní na začiatok. Už prvé prenikavé štipnutie jej vyrazilo dych. Toto nebolo ako inokedy. Žiadne pohladenie, žiadne postupné pridávanie, toto bolo naostro. A remeň na zadku stiahnutom v tesných džínach si uvedomovala s dvojnásobnou intenzitou. Bol to rýchly vodopád. Pri desiatom údere sa jej z pier vydral prvý vzdych. Prvý ale zďaleka nie posledný.
Po päťdesiatke jej dovolil vzpriamiť sa a vydýchnuť si. Ale len preto, aby k jej zastretému sluchu vyslal prísny príkaz:
-          Rifle dolu a nohavičky tiež!
Poslúchla hneď, videl že sa jej málinko trasú prsty rozopínajúce zips a sťahujúce rifle ku kolenám . Vo svojom vnútri sa zachvel. Vedel, že ju to bolí, že tú bolesť spôsobil on, ale vedel aj to, že teraz to musí dotiahnuť do konca.
-          Prehni sa! – ukázal prstom na bočnú opierku gauča.
Zadok poznačený červenými prúžkami letel hore. Hornou polovicou tela ležala na sedačke, nohami vo vysokých lodičkách sa zapierala o koberec. Pri pohľade na ničím nechránený zadok, pripravený prijať údery, ktoré mu určil, sa v  ňom aj teraz mihla ľútosť,  ako toľkoráz predtým. Potlačil ju a opäť zdvihol ruku s remeňom. Nechal ho dopadať ostro, nešetril ju.  Keď sa začala všelijako krútiť, jednoducho ju pevne pritlačil ľavačkou cez chrbát. Občas prešiel na druhú stranu, aby údery ukladal rovnomerne na obe polovice.

Príjemný závan úľavy, ktorý pocítila, keď si uvoľnila oblečenie z páliaceho pozadia a doluznačky si ľahla cez bočnú opierku gauča, rýchlo prešiel, hneď ako počula tiché zasvišťanie opasku v mužovej ruke tesne pred tým, ako pristál na určenom mieste. A vzápätí cítila, ako sa pás kože prisáva k jej vyšpúleným polovičkám. V prvom letmom okamihu ako zamat pohladil, aby už v tom nasledujúcom priniesol bolestivý dotyk končiaci až kdesi v hĺbke. Bolesť sa postupne stupňovala, prechádzala až v akési pichanie, najmä, keď remeň dopadol viackrát za sebou na to isté miesto. Chabé pokusy o vymanenie sa jej muž zmaril hneď v začiatkoch tým, že ju pritlačil v krížoch. Jednotlivé tiché au naberali na intenzite, až sa spojili v tiahlom cressende. Po ďalšej štipľavej sérii jej vyrazili z očí slzy a hlasno sa rozvzlykala. To ju vo svojom vnútri rozhodilo. Ona predsa nechce ukázať, že to tak veľmi bolí. A už vôbec nie slzy! Čo si o nej pomyslí? Veď to chce a zároveň kričí...to si odporuje...Načo je toto? Prečo po tomto túžila už toľký čas? Prečo chce aby to robil? Prečo to sama tak veľmi chce? Ruky sa jej samy zaťali do pästí a pár krát nimi bezmocne udrela o sedačku. Vynieslo jej to len opätovné silnejšie pritlačenie mužovou rukou. Ale remeň nekompromisne dopadal ďalej.  Jej muž ho zdvihol päťdesiat krát, kým sa opýtal:
-          Tak čo, budeš poslúchať?
Prekvapene uvidel, že na zodvihnutej uslzenej tvári sa objavila vzdorovitá grimasa:
-          Nebudem!
-          Ako chceš...tak budeme musieť pokračovať..., - povedal ticho a pokojne.
Pokračoval. Cítila, že zasa o čosi tvrdšie. Prsty rúk jej samé hmatali po vankúšoch, akoby jej tie mali pomôcť vydržať. A  s každým ďalším úderom sa z jej duše vzdor a hnev vytrácali. Všetko v nej sa vzpieralo, volalo, aby ušla z tohto miesta, aby nedovolila bolesti, ktorá ju neustále ostro prenikala, aby ju premohla, a predsa v duchu kričala na svojho muža neprestaň, veď si zaslúžim oveľa viac...zato, že som ti toľko ráz v sebe samej ublížila...viem, že aj teraz ťa bolí, keď mi dávaš tento výprask, ... už slzám nevládala zabrániť, aby v dlhých vzlykoch máčali pohovku.  Bolesť vystúpila nad hranicu všetkých jej predstáv, pohltila ju. Zadok mala v jednom ohni, a predsa remeň dokázal nájsť miestočká, kde to bolelo ešte intenzívnejšie – tesne pod zadkom na hornej časti stehien. Už dosť, stačí, prestaň prosím, chcelo sa jej kričať. Ale ústa ostali nemé. Stopky sa vzdala. Správne. Pre „naozaj“ nemôže existovať stopka. Ona si nemá čo porúčať. Bude to jej muž, kto určí koniec. V hlave už neostalo ani zbla čiernych myšlienok. Nebolo tam vôbec nič. Iba krásna oslobodzujúca  prázdnota. A vďačnosť za to oslobodenie. Prosím, prosím, dosť... Koniec, vlastne iba prestávka, ale prišla až po ďalšej päťdesiatke.

Pritvrdil. Jej  vzdorom bol prekvapený. Ale akosi intuitívne vytušil, že jej vnútro sa zmieta rozporuplnými pocitmi. Cítil, že teraz nesmie prestať. Vedel, že najprv ona sama musí vo svojom vnútri cítiť, že stačí a želať si, aby skončil. Inak jej to neprinesie uvoľnenie. Vyplácal ju znova a znova, zadok jej už splýval s farbou sedačky, a hoci to pre neho bolo každým ďalším úderom ťažšie a ťažšie, nepoľavil, práve naopak.  Nedbal, že zajtra bude sedenie pre ňu problémom a sinky ostanú viditeľné ešte pár dní. Až keď badal, že už hodnú chvíľu odovzdane prijíma šľahy remeňa, prestal, rukou jej pevným pohladením zašiel po chrbte až ku krku a opäť sa nad ňu naklonil
-          Budeš už poslúchať?
Odpoveďou mu tentoraz bol prosebný pohľad a tiché viacnásobné prikývnutie.
-          A nebudeš myslieť na zlé veci?
-          Nie.
-          Dobre. Tak teraz ti dám ďalších päťadvadsať, aby si si zapamätala, čo si práve povedala...
Prikývla na znak súhlasu.  Vysádzal jej zo tri údery a potom prikázal:
-          Rátaj si ich! Odteraz!
-          Jedna... – počul okamžitú reakciu a potom medzi vzlykmi, síce s občasným zaváhaním, ale bez chyby, všetky čísla po dvadsaťpäť.
Keď skončil, pomohol jej pozviechať sa z pohovky. Ostala stáť na roztrasených nohách, hlasno dýchajúc neschopná slova. Položil jej ruku na ramená a do dlaní vložil remeň, ešte teplý od jej tela. Ticho, ale dôrazne prikázal:
-          Teraz odídem a ty tu pri gauči budeš kľačať, takto pekne s holým zadočkom a držať si remeň. Keď sa vrátim, dostaneš ním ešte posledných päťadvadsať.
Jemne jej na plece zatlačil. Kľakla si na obe kolená, tvarou ku sedačke, remeň poslušne vzala do oboch rúk. Rifle i nohavičky ostali pri kolenách. Trochu sklonila hlavu.
Vyšiel von a zamieril rovno do kúpeľne.  Nahol sa nad umývadlo a pustil na seba prúd studenej vody. Čelo mal mokré od potu. Smútok a hnev, čo prvotne cítil pri jej slovách, bol dávno preč, preč bola aj ľútosť, veril, že urobil, čo chcela, tak, ako si to dlho predstavovala a že preto vybral tú správnu chvíľu.
Pozrel na hodinky. Prešlo päť-šesť minút. Stačí. Nechcel ju tam samu nechať zbytočne dlhšie, toto malo byť len akési symbolické, patrilo to k tomu „naozaj“.
Otvoril dvere. Videl, že sa ani nepohla, pery mala pootvorené a schnúce slzy vytvárali riečište pod napoly sklopenými očami.
Pomohol jej vstať, posunkom si vypýtal remeň, potom sa posadil na gauč a bez slov ukázal na svoje kolená. Položila sa mu dole tvárou do lona. Už nepreťahoval čas, začal rýchlo sám odpočítavať posledných, ale nie symbolických, päťadvadsať, pozorne vyberajúc najsvetlejšie miesta medzi tmavočervenými pruhmi. Ani raz sa necukla, ale cítil, že sa drží iba so zaťatými zubami, aby sa nerozkričala na celý dom. Jednou rukou siahla dozadu, ale nie preto, aby sa chránila, ale aby sa smela chytiť za prst jeho ruky, ktorou si ju pridŕžal na kolenách. Umožnil jej to rád.

Zdalo sa jej, že týchto dvadsaťpäť nemá konca. Cítila, ako každý jeden úder dopadajúci na rozboľavený zadok len znásobuje prázdnotu v jej hlave. Všetko predtým bolo ničím, v tejto chvíli vnímala len páliace spájanie sa remeňa so sebou samou, toto bola jej vlastná nirvána, ktorou si zaumienila prejsť bez jediného bolestného vzdychu. Tak iba zatvorila oči, nadýchla sa a pevne stisla ruku, ktorá sa jej otvorila v ústrety. Celé jej vnútro premkla mrazivá a zároveň vrúca vlna neskutočného – jedna ruka milujúceho muža jej spôsobuje zaslúženú bolesť a tá druhá tú istú bolesť pomáha vydržať. 

 Keď skončil, ešte sa pre istotu, s remeňom v pohotovosti, opýtal, už nie prísne, ale skôr nežne:
-          Tak čo, budú ešte čierne myšlienky?
-          Nie, nie...
-          Sľubuješ?
-          Sľubujem.
-          Dobre, - postavil ju na nohy a díval sa jej do očí.
Pri týchto slovách ju pevne a objal a perami zotrel každú slzu z viečok. Potom ju zodvihol na ruky a odniesol do spálne na posteľ. Vyzul jej topánky  a vyzliekol džíny, aby jej bolo pohodlnejšie. Ľahučko cez ňu prehodil deku. Schúlila sa na bok a on, podoprúc sa o lakeť, si ľahol k nej. Privinul si ju a veľmi dlho ju držal v náručí, kým neodznela bolesť a dych sa stal pokojným. Chvíľami jej zľahka uhládzal rozcuchané vlasy a nežne ju hladil od ramien po obryse boku, až sa veľmi jemne dotkol rozpáleného zadočku.  Iba pomaličky sa vracala späť do prítomnosti.
-          Bolo toto naozaj naozaj? - otvorila oči
-          Áno.
-          Ďakujem...,- vydralo sa jej z pier
-          Pst, to nemusíš.
-          Viem. Ale ja chcem. Nie za výprask, ale zato, že si to urobil aj keď viem, že si to nechcel...a len preto, že ma máš rád...

-          Čakal som na chvíľu, keď si to zaslúžiš aspoň trochu naozaj...

5 komentářů:

Anonymní řekl(a)...

Skvělé

Anonymní řekl(a)...

Připadá mi, jako bych naozaj byla u toho.

Anonymní řekl(a)...

Krásné

Anonymní řekl(a)...

Nádhera :-)

Pietro řekl(a)...

Připadá mi to jako Fulgurova Jarka po 20 letech ... aneb kde jsou ty časy, kdy jí k blahodárnému pláči a rozplynutí všech chmurů stačilo naplácání rukou. Jinak každopádně zatím nejlepší ze soutěžních povídek.