6.10.15

SPOMIENKA

 Ako 15-ročná som začala navštevovať strednú školu v meste. Bola to prestížna odborná škola, ktorú som si na radu otca vybrala vzhľadom na moju perspektívu na našej farme. Škola ako taká , predmety, učitelia, všetko sa mi páčilo. Lenže chybička „ se vloudila“. Holka z farmy vzdialenej niekoľko desiatok kilometrov, prišla do veľkého mesta. A svet, dovtedy zúžený hranicami rozsiahlych lánov a pasúcich sa stád koní, sa zrazu otvoril do nevídaných rozmerov. Dievča, ktoré síce vedelo takmer všetko o chove koní,  poznalo stromy a byliny a dokázalo narábať s reťazovou pílou, zrazu samé stálo na uliciach plných ponáhľajúcich sa ľudí a pestrých výkladov, večer meniacich sa na svetelné more blikajúcich neónov. Bolo to silnejšie ako sen o nových vedomostiach potrebných pre budúci chod farmy. Veľmi rýchlo sa učenie stalo tým posledným, načo som myslela. Nebol tu otec, nebola žiacka knižka, bola tu sloboda. Aspoň sa mi to tak zdalo. Na vyučovaní som to vždy nejako prežila, zvonenie sa stalo každodenným signálom pre vyrazenie do ulíc s podobnými študentami ako som bola ja. Peňazí som, vďaka vreckovému od otca, ktorý si želal, aby mi v meste nič nechýbalo, mala vždy dostatok, preto cukrárne a kaviarne sa stali obľúbeným miestom mojim i mojich kamarátok. Aj tých som mala dosť – práve vďaka vreckovému.  Ale dávala som si dobrý pozor, aby som pred domácimi, u ktorých som bývala, vystupovala ako vzorná študentka, aby nemali dôvod na ponosy otcovi. Na víkendy som chodila domov, ale ani tam som do kníh nepozrela. Vždy bolo niečo dôležitejšie.  Na otcove zvedavé otázky ohľadne školy som vždy odpovedala, že učitelia ma chvália a známky mám veľmi dobré. Lenže to nebola pravda ani zďaleka. Mala som štvorky, päťky, tých lepších pomenej. A pritom som vedela, že by som mohla patriť k najlepším žiakom. Stačilo k tomu jediné – začať sa poriadne učiť. Boli noci, keď som hľadela do tmy, čo ma to všetko škrelo, a sľubovala som si, že od zajtra nato nabehnem a všetko sa zmení. Ale s novým dňom prišla zasa nová zábava a nezmenilo sa nič. A zrazu tu bola štvrťročná konferencia, schôdzka rodičov s triednym a štyri napomienky z hlavných predmetov v rukách môjho otca. Otec ma zavolal do svojej pracovne, ukázal na ne a opýtal sa ma, čo to znamená. Skôr, než som sa zmohla na narýchlo vymyslenú odpoveď, pokračoval:
„ Laura, toto som nečakal, a ani nebudem rozoberať, prečo si ma celú dobu klamala. Máš necelé tri mesiace nato, aby si sa v štúdiu zlepšila. Ale pamätaj, ak na polročnom vysvedčení budeš mať čo len jedinú trojku alebo štvorku, prehnem ťa cez koleno!“
„ No dovoľ, nato som už predsa veľká!“ namietla som urazene, úplne vyvedená z rovnováhy, že by som ja, veľká slečna, mohla dostať výprask ako malé dievča.
Otec sa zasmial.
„ Dcérka, netáraj. Viem, pod vplyvom veľkého mesta si myslíš, že ja ti už nemám čo porúčať, máš pocit, že si zrazu dospelá. Ale dospelosť znamená zodpovednosť. Za seba a svoje rozhodnutia. Kde v tebe je tá zodpovednosť? Chcela si ďalej študovať. Toto je najlepšia škola, na ktorú si sa mohla dostať. Ale neučíš sa pre mňa, Laura, učíš sa pre seba. Len ty sama to musíš chcieť. Mysli nato. Asi prídeš až neskôr nato, že chcem iba tvoje dobro, keď trvám na tom, aby si túto školu aj dokončila. A ty ju dokončíš! Aj za cenu toho, že ťa naozaj budem musieť prehnúť cez koleno! Aj keď máš pätnásť... A ty veľmi dobre vieš, že slovo dodržím,“ dodal potichu.
Mlčala som. Vedela som, že má pravdu. Že mu na mne nesmierne záleží, že ma má rád, že...že...
Lenže tá ľahšia cesta vždy akosi viac láka a nemožno sa z nej vrátiť bez pevnej vôle. Naviac mi k tomu pomáhala ešte jedna kamarátka – lenivosť. A preto ostalo všetko po starom. Bola som najhoršia v triede. Keď som prišla domov, otec mi školu nepripomínal. Nikdy ani slovom. Iba občas som cítila jeho vážny a smutný pohľad. Dával mi čas sa spamätať. Vtedy som sa v duchu zaprisahávala, že už od zajtra sa začnem učiť. A slovo som nikdy nedodržala. Vždy prišlo nejaké ďalšie „zajtra“. Ako kolotoč.
Polrok sa priblížil. Akiste len akútne hroziace nebezpečenstvo, že ma zo školy vyhodia, ak niečo rýchlo neurobím, ma donútilo zabrzdiť a konečne sa zamyslieť. S hlavou v dlaniach som sa dívala na zápis známok z jednotlivých predmetov, dokiaľ sa číslice nezačali rozmazávať v hustnúcom šere izby. Veľmi rýchlo som si spočítala, že výsledok je katastrofa a povedala som si „dosť!“ A urobila som prvé správne rozhodnutie – nepoužila som moje obľúbené „od zajtra“, pretože zajtra by bolo neskoro. Rozsvietila som lampu a vytiahla knihu.  S trochou šťastia aj náhody som si opravila aspoň nedostatočné. No na vysvedčení mi aj tak zostalo šesť štvoriek, päť trojok a dve dvojky. Zrazu som sa bála ísť domov. Vedela som, že poriadnemu výprasku sa nevyhnem. Možno by mi otec odpustil jednu-dve trojky, keby videl, že sa snažím...ale takto? A tak som vysvedčenie držala v rukách. Stála som pred školou na chodníku, sama, už pri mne neboli ani kamarátky, čo tak radi so mnou vymetali cukrárne a brázdili obchodíky, všetky dávno bežali domov pochváliť sa, samozrejme, lepšími výsledkami ako som mala ja, dievča z farmy kdesi pánubohu za chrbtom. Obliala ma vlna horúčavy a s ňou hnev na seba samu za premrhaný polrok, za moje večné „zajtra“, zahanbenie za výsledky stojace čierne na bielom a strach z otcovho hnevu, ale paradoxne v tej istej chvíli som po tom výprasku bytostne zatúžila, lebo som si uvedomovala, že ako jediný bude spravodlivým trestom.
Otec, akoby bol vytušil moje duševné rozpoloženie, poslal po mňa svojho staršieho brata, ktorý žil na vedľajšej farme. Vždy sme si pomáhali, používali spoločné stroje, spoločne sme vozievali z mesta zásoby, aj teraz zastal z plne naloženým pick-upom, akoby náhodou, rovno predo mnou na okraji chodníka. Neviem, ale keby nebolo jeho, asi by som ani nešla domov. Aspoň nie hneď. Šoféroval mlčky, až keď sme vykľučkovali z rušných uličiek a ocitli sa výpadovke, prihovoril sa mi:
„ Veď sa už pochváľ so známkami!“ 
„ Nemám sa čím chváliť.“
Mlčal. Mlčala som i ja. Mlčali sme celú dlhú cestu. Až keď boli strechy farmy na dohľad, vážne povedal:
„ Ver mi, Laura, výprask od otca ťa neminie a ja mu nebudem môcť zabrániť. Mala by si si uvedomiť, že dostaneš zaslúžene. Zarmútiš svojho otca, Laura, svojho dobrého otca. Ja na tvojom mieste by som sa hanbil...“
„ Ach, vy neviete, čo prežívam teraz,“ vyhŕkla som, „ ako dokonca po tej bitke túžim...!“
Pozrel na mňa s hlbokým porozumením, ale zároveň mi tým pohľadom jasne hovoril, že tentoraz si musím zjesť sama, čo som si navarila až do poslednej kvapky, že tentoraz nemôže obmäkčiť môjho otca, aby ma telesne netrestal - ako sa to už pri jednej príležitosti stalo a mne veru prišlo na um, že by to mohol urobiť znova. Uvedomila som si, že dnes to ani nemá v úmysle. Vie, že pre mňa bude lepšie, keď dostanem. A bola som mu zato vďačná. Aj zato, že rozpoznal, že kdesi v mojom vnútri sa na chvíľu mihla kacírska myšlienka opäť ísť ľahšou cestou. Vždy som s ním veľmi dobre vychádzala, sám nemal rodinu, a pre mňa bol ako druhý otec.
Odstavil auto, vyložili sme zásoby. Aby sa moje vnútorné napätie ešte zväčšilo, otec nebol doma. Všetci chlapi odišli opravovať diviakmi poškodené oplotenie k lesu na odľahlý koniec farmy, čo bola robota do neskorého popoludnia. Pre mňa to znamenalo ďalší odklad a čakanie. Položila som vysvedčenie na stôl v otcovej pracovni. Potom som sa zavrela vo svojej izbe. Prezliekla som sa do svojho zvyčajného oblečenia, obtiahnutých džínov a košele. Hoci som sa stretnutia s otcom nesmierne obávala, predsa som si želala, aby sa uskutočnilo čo najskôr. Snáď stokrát som podišla k oknu vyzerať, či sa už nevracajú. Nelámala som si hlavu, čo otcovi poviem na svoje ospravedlnenie. Vedela som, že to nebude treba, a popravde, žiadne neexistovalo. Mohla som sa síce pokúsiť všeličo si navymýšľať...ale nie! Dnes príde zaslúžené účtovanie a ja musím pozrieť nepríjemnej pravde do očí. Priznám svoju chybu.  A potom... vedela som, že to bude remeň a bude to bolieť. Otecko nikdy neudrel rukou, vždy iba remeňom. Bral ho do rúk zriedkavo, výprasky, čo som doteraz dostala, by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky, ale keď ho už držal, nebolo to len symbolicky.  Ale ani s odstupom času som nikdy nezapochybovala o ich oprávnenosti a výške. Áno, bude to bolieť...ale bude remeň dostatočným trestom? Veď si zaslúžim oveľa viac....
Okolo piatej som zvonku počula hluk, chlapi sa vrátili. Ostali pri hospodárskych budovách, aby uložili náradie a postarali sa o zvieratá. Zmrákalo sa. Spoza záclony som sledovala, ako otec kráča k domu.  Na polceste s ním strýko prehodil zopár slov a tiež odišiel pomáhať chlapom. Odľahlo mi, že v dome zostanem len ja a otec, že nikto nebude nič počuť. Bola som ako na tŕňoch, predstavovala som si otca, ako vchádza dnu, potom do kúpeľne, prezlieka sa a napokon otvára dvere do pracovne, berie do ruky moje vysvedčenie a ... vtom som sa strhla.
„Laura!“ otcov hlas sa rozľahol po stíchnutom dome
Bez ďalšieho váhania som sa zdvihla. Stál pri stole a v ruke držal moje vysvedčenie. Keď som zastala uprostred izby, pozrel na mňa, ukázal na papier a polohlasne pokojne sa opýtal:
„ Máš mi k tomu niečo povedať?“
„Nie, otecko, nemám.“
„Prečo si si nepolepšila prospech?“
Mlčala som.
„Prečo si si nepolepšila prospech?“ opakoval otázku nezvýšeným hlasom, ako keby ju nikdy nebol položil.
„Hovor, dcérka...“ teplý podtón zmierňujúci prísnosť otázky spôsobil, že z priškrteného hrdla sa mi sama začala drať odpoveď. 
Veď on veľmi dobre vie, že som sa nedokázala prinútiť k učeniu, že som si nevedela určiť priority, ale chce, aby som si to priznala nahlas, pred sebou samou, chce mi pomôcť zhodiť to bremeno viny.
„Bola som lenivá sa učiť...vždy som radšej robila niečo iné...“, boli to dve krátke vety, ale ako ťažko mi vyšli z hrdla! Prečo som za celý ten čas v meste ani raz nepomyslela na túto chvíľu, keď budem stáť zoči-voči oteckovi a tak strašne sa hanbiť. A predsa, keď boli slová priznania vonku, uľavilo sa mi. Ostalo ticho. Otec pomaly prešiel ku oknu a naspäť, potom zastal predo mnou a polohlasne sa ma opýtal:
„Pamätáš, čo som ti sľúbil pred tromi mesiacmi?“
„Áno.“
„No?“
„Že ma prehneš cez koleno, keď budem mať trojky a štvorky.“
„A máš?
„Áno“
„Svoje slovo som doteraz vždy dodržal...“
„Pokladám za správne, keď tak urobíš aj teraz. Za moje správanie si ten výprask zaslúžim najmenej stokrát! Ty si mi dával more času, aby som sa spamätala, ale nechcela som to pochopiť. Radšej som ti klamala. Teraz sa zato hanbím takto pred tebou...aj sama pred sebou...
„Ty teda súhlasíš s trestom, Laura?“
„Áno, otecko. Nech bude akokoľvek prísny“.
Zrazu som vedela, čo chcem, aby urobil. Naprázdno som preglgla a zhlboka sa nadýchla:
„Chcem ti povedať... ten sľúbený výprask mi dávaš zato, že som sa neučila, že som bola lenivá...ale zato, že som ti klamala... zato prosím - keď odložíš remeň - vezmi ešte prút.
Na otcovej tvári sa mihlo prekvapenie.
„Ten prút ti sama podám, sama sa prehnem, tu, cez tvoj písací stôl, sama si rany odpočítam.  Prosím, nepovedz nie... sama to chcem.“
Okamih zaváhal.
„Si k sebe tvrdá, Laura. Ale dobre. Rešpektujem tvoje rozhodnutie.“
Vykĺzla som von, cez dvor, kde pri okraji plota rástli liesky. Dávala som si pozor, aby ma nezbadali chlapi, ktorí sa motali vzadu. To by som sa hádam prepadla pod zem. Odlomila som ohybný lieskový prút a vrátila sa dnu. Položila som ho na stôl. Dívala som sa na otca. Už nebolo treba slov. Srdce sa mi trepotalo až kdesi v hrdle, ale nie strachom. Ostal iba pocit viny a vedomie, že budem spravodlivo potrestaná.
Otec vzal stoličku a posunul ju do stredu miestnosti. Potom si pomaly odopol opasok. Široký kožený s ručne vypracovaným vzorom. Preložil ho cez poly a potom ešte raz. Ľavú nohu si vyložil na stoličku a posunkom ma zavolal. Podišla som k nemu a prehla sa tvárou dolu. Ticho sa dalo krájať. Prečo nezačne, prečo ešte váha?... A vtedy som pocítila, že si ma povytiahol ešte vyššie, takže sa mi špičky nôh takmer vôbec nedotýkali podlahy, rukou ma pevne ovinul povyše pása ako obručou a mierne tlačil dolu.
Prvé údery som tuším ani necítila. Až keď remeň dopadal viackrát na to iste miesto, stávala sa bolesť ostrejšou, akoby pichľavejšou a mala som čo robiť, aby som nerozkričala nahlas. Len chvíľami mi z pier unikol vzdych. Prsty rúk som si prepletala vo vlasoch, ktoré mi padali okolo tváre. V duchu som si opakovala: nerev, Laura, zaslúžiš si to! Postupom minút som nadobúdala dojem, že by som najradšej vyskočila z vlastnej kože... nemohla som nič, mykať ani krútiť sa mi nedarilo, otec mal svaly ako zo železa – ľahko ma udržal v polohe najsprávnejšej pre výprask. Údery remeňa sa nekompromisne sypali a ja som nemohla iné, ako čakať na koniec. Vo chvíli, keď som si myslela, že to už hádam nevydržím, som pocítila uvoľnenie a smela som sa postaviť. Nohy sa mi chveli. 
Vtedy sa nám s oteckom stretli oči. V tých jeho som zbadala vlhký tieň a vtedy som pochopila akú bolesť som spôsobila tomu, kto ma má tak rád. Tým, že nemohol inak a musel ma potrestať. Bože, veď jeho duševná bolesť je stokrát väčšia ako moja fyzická...Nadýchla som sa a odhodlane som prešla k stolu. Nestála som o ľútosť, nestála som o žiadnu úľavu, a hoci už teraz, po remeni, mi zadok doslova horel, najväčšmi zo všetkého som si želala, aby otec okamžite pokračoval a poriadne ma zrezal prútom. Nezáležalo mi na tom, že zajtra na prechádzku v sedle určite môžem zabudnúť a stopy na zadku mi ostanú pár dní. Zobrala som prút a podala som ho otcovi, s tichučkými, ale pevnými slovami:
„50...a nešetri ma... prosím...“
Obrátila som sa tvárou k stolu. A vedy som si, na akýsi náhly popud môjho ja urobiť si trest ešte prísnejším, rozopla džiny a stiahla ich ku kolenám. Tušila som, že tenučké čierne nohavičky nebudú žiadnou ochranou pred dopadajúcim prútom. Položila som sa na dosku stola a oboma rukami som sa pevne chytila o náprotivnú hranu.
Otec priložil prút na môj rozpálený zadok, aby ma upozornil, že začína.
„Rátaj!“
Už prvý dopad lieskového prúta ma uistil, že otec to nemyslí iba „akože“. Pálčivá bolesť ma prenikala znova a znova vždy s pár sekundovou prestávkou, kedy som sa stíhala nadýchnuť. Rátanie sa rýchlo stávalo obťažnejším. A potom otec zrýchlil. Mala som pocit, že prút sa akoby ani neodlepil od mojej pokožky. Všetky moje predsavzatia, že nebudem kričať, výprask vydržím so zaťatými zubami, boli razom preč, prestala som sa ovládať: slzy mi vytryskli prúdom, rozvzlykala som sa nahlas, pokúsila som sa kopať nohami, vzápätí chcela vyskočiť a ujsť... Vtedy som pocítila, ako mi otec na chvíľočku jemne položil dlaň na chrbát a zároveň ma pevne pritlačil o dosku stola. Ten dotyk ma utíšil natoľko, že som prestala vyvádzať a pokorne ostala znášať zaslúžené štipľavé švihnutia. Po prvej dvadsaťpäťke otec opäť zvoľnil tempo, ale na intenzite nepoľavil. Prút so železnou pravidelnosťou maľoval čertovsky páliace prúžky na môj nastavený zadok a nemálo aj na hornú časti stehien. V snahe vydržať do konca som prstami pevne zvierala hranu stola, pritískala sa o dosku. Kričala som už celkom nahlas a to nielen pri každom novom švihnutí a bolo mi jedno, či ma niekto začuje. Čísla sa stávali nezrozumiteľnými ešte skôr ako sa mi odlepili z pier. Otec našťastie nežiadal ich zopakovanie. A potom zrýchlil znova – záverečných desať vystupňoval tak, že po poslednom údere som sa iba pustila stola a vzlykajúc sa zviezla na zem na podlamujúce sa kolená. Prerývane som dýchala, chvíľu som sa nebola schopná postaviť. Keď sa mi to podarilo, trasúcimi rukami som si vytiahla džiny, ani som sa ich nesnažila zapnúť. S jedinou nástojčivou myšlienkou v hlave som pozrela na otca. Stál pri mne, prút už odložil a díval sa na mňa.
„Otecko, prosím, odpusť,“ vydralo sa mi z pier, „sľubujem, že všetko napravím.“
Dívala som sa mu priamo do očí , cez slzy, ale pevne odhodlaná sľub splniť.
Vážne prikývol
„Dobre, odpúšťam ti rád...a... verím že to dokážeš“, dodal a podal mi ruku. V jeho pevnom mužnom stisku som cítila, že mi verí. A pocítila som obrovské odhodlanie nesklamať.
„...ďakujem...za všetko...“
Objal ma okolo ramien a pobozkal na čelo. Vtedy som si skryla tvár na jeho hruď a ticho, bez vzlykov, som nechala slzy, aby zmyli vyhrotené emócie. Držal ma v pevnom objatí  bez slov, bez pohnutia a ja som viac ako inokedy precítila istotu a bezpečie jeho otcovského náručia.
V mojej izbe som si ani nerozsvietila. Iba som oblečená klesla na posteľ. Zdalo sa mi, že môj zadok mi prepáli oblečenie ako žehlička. Privrela som oči. V hlave som nemala nič. Iba krásnu prázdnotu.  Akoby kdesi v doznievajúcej bolesti zaniklo moje previnenie, vlastné výčitky a napätie, v ktorom som žila pár mesiacov.  Už tak dávno som sa necítila tak ľahko, slobodne.
O ďalších 5 mesiacov, na začiatku leta, som znova stála pri tom istom písacom stole v otcovej pracovni a otcovi podala, tentoraz so širokým úsmevom a z ruky do ruky, koncoročné vysvedčenie. Boli na ňom štyri dvojky. Videla som, ako mu pyšne zažiarili oči a ani sa to nesnažil zakryť.

9 komentářů:

Dawe řekl(a)...

Slovenština se mi špatně čte tak jsem si přeložil do češtiny. Moc pěkně napsané. Byť je výprask trestný a chtěný zároveň, patřící do kategorie "potřebuješ", moc se mi to líbilo. A líbilo se mi i to, že je povídka ukončená, nevím proč ale doufal jsem v to, tady by se další díl nehodil. Děkuju moc.

corus řekl(a)...

Krásné. Díky moc.

Anonymní řekl(a)...

MNOHONÁSOBNÝ DÍK!
Slovenština se čte velice příjemně, vrací mne to k jednomu starému nápadu!
Text samotný hodnotím jako skutečně pěkné zpracování klasického tématu.
Díky! Vroucí díky!
"Č."

Anonymní řekl(a)...

Jedna z nejlepších povídek, které jsem kdy četla. Díky za ni.

Aryon řekl(a)...

Já mám spankingové povídky ve slovenštině moc rád. Lieskový prút, remeň, nohavičky nebo třeba vareška jsou pro mne úžasně vzrušující slova.

Anonymní řekl(a)...

Mockrát ďakujem za pekné slová, naozaj sa dobre čítajú :-) ,tým skôr. že vy návštevníci Denníka ste jediní čitatelia mojich poviedok, som rada že som našla ľudí, ktorí vedia pochopiť o čom píšem.

Honorata

Anonymní řekl(a)...

Pietro se před časem ptal, kde dělá chybu. Ať si přečte tuto povídku, nejraději několikrát. Psát se musí o něčem, co známe. Souhlasím s anonymkou 22:52. Skutečně jedna z nejlepších povídek.
Snad jen jedna připomínka, nikoliv literární, ale věcná: Čtyřka se od pololetí do konce roku dá opravit nejvýš na dvojku, a to za předpokladu, že je i třičtvrtěletní klasifikace. V optimálním (nepravděpodobném) případě by Laura měla mít na konci roku šest dvojek. Aspoň za mých dob to tak bylo. :-)

Aloys

Anonymní řekl(a)...

Aloys: Ale když vy jste psali, že právě spankingová část byla slabá ... Tak mě zajímá, jestli se nevyvedla pocitově, anebo špatným vnějším popisem.

Anonymní řekl(a)...

Správně. Jeskyňářská část byla perfektní, protože se v jeskyňářství vyznáš. Spankingová část byla slabá (ne však slabší než většina děl zde se vyskytujících) protože ve spankingu se evidentně nevyznáš. Jak ti poradil, tuším, Dawe, piš o něčem, co je tvému srdci blízké, a
nenuť se do něčeho, co je módní. A bude to dobré.

Aloys